V nedeľu, v dome pri rieke rozdeľujúcej Slovensko a Poľsko, jeme kurací vývar. V takýchto rodinách v nedeľu vývar musí byť, iná polievka neprichádza do úvahy. Potom jeme sumca uloveného v rieke pri dome a ako dezert čokoládovú tortu z akejsi oslavy, za oknom biela krajina, mínus osemnásť stupňov. V dome pri rieke stojí na čestnom mieste vypchatý rys ostrovid, má dokonalé telo, každý kto rodinu navštívi, rysa pochváli, tu sa zvieratá neľutujú, malé deti sa pokojne dívajú na jeleňa v kaluži krvi, deti oblečené v zelenom, deti poľovníkov s puškami prehodenými cez plece. pokračovanie článku
Pred pár dňami, keď moderátorka v rádiu povedala tichým hlasom toto je dobrá správa pre milovníkov medu, stará mama zbystrila pozornosť a zdvihla hlavu od vanilkových rožkov, ktoré ukladala na plech. Potom si umyla ruky, obliekla sa, zamkla byt a šla do kostola, kde som si ju po omši všimla a spolu sme vyšli pred kostol. Ukázala mi starú paniu v dlhom kabáte cupkajúcu po zasneženom chodníku, ktorá v kostole sedela pred ňou a predstav si, šepkala mi do ucha, v lavici sa, chúďatko, pokakala. Stará mama povedala, že je to už raz tak, starým ľuďom sa to stáva, ale že si aj tak myslela, že to už nevydrží, nemohla dýchať, chcelo sa jej vracať, skús si, Anička, sadnúť blízko pokakaného človeka. pokračovanie článku
Šla som so zviazanou diplomovou prácou v taške v to ráno vlakom popod zasnežené hory, popri opustenom tehlovom dome, ktorý už roky stojí pri trati v lese atramentovo modrom, v lese zelenom, v lese, kde často opojená tichom blúznim akoby som zjedla jedovaté huby, akoby som zjedla mäso besného zvieraťa. Môj postoj k (tomu) lesu sa mení s plynutím času, rána sú najťažšie, ráno je les surový a neľudský, trasú sa mi z neho kolená. Vtedy ešte nevládzam pozorovať mravce a zbierať šišky a zabárať do machu ruky a škrabajúc sa po skalách si ničiť nechty, vtedy sa bojím a keď mi pod nohami praskajú suché konáre, viem, čo je to strach stratených detí v lese. Počujem nepríjemné brblanie storočných stromov a škriekanie namyslených vtákov, ktoré pri svojich cestách prežili už takmer všetko a musia sa tým pochváliť celému svetu. Skoro ráno, keď nedokážem byť bezprostredná a otvoriť náruč novým podnetom len tak, nenávidím tie vtáky a prajem im skorú smrť, zo srdca im želám, aby ich zastrelil poľovník v štrikovaných podkolienkach, aby z nich vytrhal perie, upiekol ich a potom ich jedol dlho, veľmi dlho na verande chaty, ktorú odomyká len raz, dva razy do roka. pokračovanie článku
Keď bežím po lúkach smerom k temným lesom, ktoré sa s prevýšením menia na kosodrevinu a na skaly a na štíty a na oblaky, keď predvádzam prírode svoj rozpačitý cezpoľný beh, myslím na rieku Wye a na Tinternské opátstvo v jeho najlepších rokoch, keď blízko jeho stien z kameňa chválil William Wordsworth jarné nezábudky, mach a čistú vodu vodopádov, keď vo svojom raji písal básne a už vtedy ma robil šťastnou. William Wordsworth s riedkou ofinou a nešikovnou chôdzou, William viacrozmerný, William celkom môj. pokračovanie článku
Tmavomodrá lízanka a tmavomodrá voda v bazéne, nafukovacia lopta s farebnými pruhmi, ktorá sa vykotúľa z nabúraného auta. Marec je modrý, marec je začiatkom, marec je rodením zvierat a detí, prepuknutím chorôb a veľkého pôstu. Začiatkom marca sedíme mlčky za stolom a lúpeme pomaranče a ja, pozerajúc sa z okna, opäť túžim prežívať krátke tiché dni vo Viedni. Hovorím M., že som, že som opäť tam s pohyblivou láskou k tomu mestu v srdci. Hovorím mu, priprav si fotoaparát, jedzme pomaranče, natiahni film, pozeraj sa, počúvaj. pokračovanie článku
Keď zapadá slnko a ja si otváram orieškový jogurt, je čas na knihu Približná krajina, na ticho s Katherine, na nasledovanie jej stôp v snehu. Pozorujem ju ako kráča k fjordu, k nákladnej lodi Horný Ural, kde jej Rus Alexander naleje vodku a ona vodku odmietne a potom sneží a je tma a dni plynú a všetko je rovnaké a je jar a je leto a je zima. pokračovanie článku
Už tretí deň sedím v izbe pod strechou a otváram a zatváram biele okno a keď sa začne stmievať, zapálim svietniky na parapetnej doske, opriem sa o horúci radiátor a vravím T., že svietia ako hviezdy, že žmurkajú ako hviezdy, že sme šťastné dievčatá, lebo to môžeme vidieť práve teraz, teraz, keď na Viedňou zapadá slnko a my sme tak vysoko, že z okna nevidíme vnútorný dvor, nevidíme celkom dole , kde mestské, amsterdamsky vyzerajúce bicykle požiera hrdza a je tu tak dobre, že je ťažké zbehnúť dolu po tmavých schodoch popri vázach s tulipánmi, zbehnúť do chladu a do mesta, ktoré sa učím milovať len postupne, ktoré neustále porovnávam s Krakovom a Budapešťou a Prahou a oni vyhrávajú a ja som zo svojej nespravodlivosti nešťastná. pokračovanie článku
Koncom novembra, ešte pred tým než prišiel sneh, som sa v Budapešti bicyklovala, mala som chuť na srbský vermut a na pomalé pitie vína pri Dunaji, piť červené víno, keď sa stmieva, keď je svetlo žltých električiek prenikavé a nedá nám spať. Budapešť na mňa vydávila moje detstvo, istú esenciu detstva, čosi veľmi podstatné, čo som nenašla v žiadnom z veľkých stredoeurópskych miest. Spomínam si na pohyby rúk a pekný úsmev mojej sestry v reštaurácii s pokrčeným kockovaným obrusom, na hustý cigaretový dym, na kvety vo vázach. pokračovanie článku
Už dlho túžim niečo zbierať, na jar začínam s herbármi, v hrubých knihách suším podbeľ a nezábudky, v októbri sú to zase javorové listy, ktoré položím na papier, obkreslím ceruzkou a prilepím k nim mapu krásnej hrdej Kanady. Ceruzkou robím do krajiny na mape zásahy, bodka vo východnej časti krajiny znamená malé mesto v Quebecu s farebným opadaným lístím na verandách domov, husľový kľúč nakreslený ešte východnejšie znamená kaviareň v štýle Art deco v prístavnom mestečku na Ostrove princa Eduarda, znamená výhľad na spenené sivé more, na piesok na pláži, na tmavovlasú ženu, ktorá sa tu so slnečníkom v ruke prechádzala v júli 1940, v druhom roku vojny. pokračovanie článku
Mám rada pekné veci, napríklad hnedý papier na pečenie a červené stužky, ktoré na balíčkoch 24. decembra o šiestej večer rozväzovala stará mama, páči sa mi, keď horúci vosk kvapká na dlážku a v tej chvíli chcem mať psa, mohutného a verného, ktorý by mi ležal celý život pri nohách, pretože je to pohodlné, pretože pes je dobrá spoločnosť, účinný liek na zranenú dušu. pokračovanie článku
Odrazy šesťdesiat wattových žiaroviek v mojom oku v nedeľu popoludní, zrak mi čítaním slabne a to som ešte veľmi mladá a ešte stojím za hriech. Žiarovky v mojom oku, nevybalený kufor, neodoslané pohľadnice ako žiariaci, vrcholný moment prichádzajúcej zimy. Pohľadnice z peštianskeho antikvariátu, Alice píše v roku 1929 svojmu milencovi o bolesti chbtice a nemožnosti odpovedať mu na jeho list, pohľadnica vypísaná ceruzkou, vypísaná po maďarsky, pri rannom čaji a vajciach uvarených na mäkko nám ju Panna Gaál prekladala do angličtiny a jej deväťročná dcéra Csenge si v tej chvíli, stojac na špičkách, napúšťala z vodovodného kohútika do plastovej fľaše vodu. pokračovanie článku
Krátke dni hmlistej jesene voňajúcej hnilobou a vareným vínom už pominuli. Stihla som pohrabať lístie, so sentimentom v očiach si obzrieť cibule tulipánov a narcisov, so sestrami sme nazbierali šípky, zavarili brusnice, s hubárskymi košíkmi sme utekali po lese a nebolo nič, čo by nás vtedy mohlo vyrušiť, nebolo nič krajšie ako naše šaty a farba skál na brehu hlbokej spenenej rieky. V horách sme zapaľovali ohne a hriali si nad nimi ruky, báli sme sa medveďov a nahlas po nich túžili, počúvali sme jelenie ruje, svoje city držali na uzde a keď sa jeden zo slnečných októbrových dní chýlil ku koncu, sedeli sme na lavičke vo svetroch ako farmári a hladkajúc starého bezvládneho psa sme boli hrdí na množstvo jabĺk, ktoré sme v ten deň niekoľko hodín oberali. Tancovali sme na klezmerovú hudbu a na kolieska krájali tmavozelené uhorky, na svitaní sme fajčili Marlboro light a v päťmiestnom aute sme sa tlačili šiesti, chodili sme k vode a hľadali stovky rokov staré črepy, jesenné dobrodružstvá, sviečky na cintorínoch, staroba blízkych, nemocnice, Púchovská kultúra žiariaca v očiach môjho otca. pokračovanie článku
Ružový sirup v krčahu zo skla, brusnicová omáčka, orechový koláč posypaný práškovým cukrom, Retro lahôdky s hnedým kockovaným obrusom, tu s mamou obedujeme, tu vravíme, že si pred zimou poskladáme vtáky z papiera, že ich poskladáme a zavesíme si ich nad hlavu. pokračovanie článku
Docent K. si priniesol okuliare, prvýkrát, mladistvý docent s tancujúcou chôdzou a zrazu okuliare v triede zaliatej slnkom. Hrubé knihy všade okolo nás, Dominik Tatarka a Sándor Márai a keď sme otočili hlavy a pozreli sa z okna, v paniach na prechádzke so psami a v moste nad riekou a v novembrovom slnku sme našli spomienku na Bruna Schulza, na hodiny, ktoré trávil so svojimi žiakmi a niekedy sa pozrel z okna triedy na mesto a šum tmavookých detí nevnímal a vtedy som si ho všimla, vtedy som sa k nemu priblížila, našla som jeho pohľad v mestečku ďaleko, ďaleko odtiaľto. pokračovanie článku
Hmlisté októbrové ráno, zamrznuté georgíny, vlhká pôda. Keď sa zobudím, hľadám oporu, jelenie parohy položené na hŕbe kníh, srdce mäkké od horúčky, čierny čaj s kockou cukru ako v Turecku, ako Turecko. Spomienky na Istanbul sa zo mňa valia ako storočná voda, obúvam si teplé ponožky, rada by som zabalila svoju hlavu do šálov z Egyptského bazáru, kráčali sme ním, keď snežilo, keď na strechy istanbulských domov padali vlhké vločky. pokračovanie článku
Kúpiš si školský zošit s jednoduchým obalom a nebudeš sa usilovať o intímne písanie do zápisníkov prinesených z rôznych európskych miest, v tom lepšom prípade si každý večer sadneš a napíšeš čosi o uplynulom dni, koľko milimetrov zrážok spadlo na jesennú pôdu, koľko fliaš malinového sirupu si dostala od starej mamy, že plávanie v septembrovej prírode, farba vresu na horských lúkach a kniha Ester, kapitola 14, je čosi, čo vniká priamo do krvi a už sa neodplaví, že čítanie je hlboko introvertný proces, že knihy o riekach dojímajú a vyzývajú fotografovať, že aj tí najvernejší pozerajú predovšetkým na telo a je ťažké sa s tým vyrovnať, byť nad vecou, byť nezasiahnuteľná. pokračovanie článku
Nebola som šokujúco otvorená, bola som slabá a unavená, problémy s expozíciou vo fotoaparáte a ich výsledky v podobe tieňov na filme sa ukázali ako obrazy mojej duše, každé ráno som sa pred piatou zobudila a mlčky čakala na hudbu budíka a v Dalmácii bolo ešte málo svetla, málo tepla, počúvali sme vlny a vietor a morbídne škriekanie bielych čajok. Zbaliť stan a liezť a báť sa o život svoj a báť sa o životy iných, čierne tiene na mojich fotkách, absolútne presné zachytávanie krajiny, kľúčová úloha vnímania, moja nehybnosť a slabosť, tichá radosť, ktorú sme každý večer zapíjali vínom z viníc Južnej Ameriky, z tropických viníc ďalekej Austrálie. pokračovanie článku
Túžba vidieť statného srnca včera v noci sa naplnila v sne včera v noci, ležala som na prični v kolibe a snívalo sa mi o nádherných jeleňoch, ktoré ma v tajomnej krajine pripomínajúcej africké Pobrežie kostier chceli ukameňovať. Neviem ako to robili, ako sa im darilo nahnať mi až taký strach (ráno som si, pozerajúc sa na mohutný tatranský hrebeň hovorila, bol to len jeleň, Anna, jednoducho jeleň), zrak som mala zakalený a okolo mňa sa mihali prízraky, ktorých znameniam som nerozumela. Statnosť jeleňov, ich dôslednú maskulínnosť som si však presne nezapamätala, ani tvar jeleních parohov, utekala som v červenom plášti s kapucňou na hlave po pieskovej pláži a dúfala som, že z Egypta už pred rokmi vyrazil sv. Anton pustovník, aby ma zachránil, aby, ako František z Assisi, skrotil tieto Božie stvorenia a potom by mi povedal ešte čosi podstatné o živote. pokračovanie článku
Z okna auta sa pozerám na nápisy obchodov, na nohy ľudí a na balkóny, dieťa vedľa mňa spieva pesničky, vyzúva si ponožky a ja mu hlasno bozkávam chodidlá. Myslím si, že by sme sa mohli stretnúť v bare Alabama na periférii Krakova, stretnutie začiatkom augusta, horúci letný deň, objednala by som si perlivú minerálku, čaj, párky s horčicou a s tmavými okuliarmi na očiach by som na teba čakala, hodinu, dve, kniha Bruna Schulza v taške, ktorú by som kvôli výhľadu z okna nevládala prečítať, obrazy bez zvuku, ľudské tváre, vtáky, jedna veverička v tmavozelenom parku, chlapec s fľašou krikľavej limonády v ruke, tu by som ťa čakala chránená, tu medzi mužmi, ktorí si prišli vypiť, zahrať na automatoch a pozrieť nejaké premakané porno. Muži s hrubými retiazkami na zápästiach zapáchajú, stále sa ku mne približujú, ale ja som neprítomná, pretože čakám na teba, nedotknú sa ma, leba ťa už vidím ako prichádzaš, vidím ako ma nevidíš, vidím ťa neprítomného, vidím ťa v každom tmavovlasom mužovi, som zamilovaná a už necítim nervozitu v žalúdku, necítim obavy, cítim veľký súkromný príbeh. pokračovanie článku
Z vajec zlupujeme škrupiny, nakrájam chlieb, uvarím kávu, mesto s hradom na kopci, mesto obklopené lesmi, malé mesto, dostať sa na miesta, z ktorých hrad pôsobí mimoriadne kráľovsky, dostať sa krajine pod kožu, pred zotmením niekoľko rýchlych kilometrov na bicykli, vôňa lúk a posvätojánske ohne, hady v tráve, ktorých sa prestávam báť, zvieratá, ktoré mi neublížia. pokračovanie článku
V polovici júna ma budí bzukot múch a spev vtákov, čerešne sú zelené, večery dlhé, leto sa pomaly začína. Hrmí, blýska sa, občas pijem podbeľový čaj, inokedy sa z okna pozerám na učiteľky, ktoré vedú za ruky mentálne postihnuté deti a hovoria s nimi o dážďovkách, o pôde a vlhkosti. Keď sa v prítmí rán češem, pozorujem ako na kachličky v kúpeľni padajú vlasy, niektoré sa na kachličky prilepia, iné len letia vzduchom a kdesi sa stratia. Som šťastná, zaplavujú ma vlny radosti, pretože jar je v koncoch, nestíha dobehnúť leto plné rozmarov, kontrastov a paradoxov, leto, ktoré narušilo moje životné plány, ktoré upravilo moju cestu. pokračovanie článku
Ležala som na posteli, výhľad na bielu stenu, po stene lezie pavúk, výhľad na skúmavky a na okno s vertikálnymi roletami, nevhodne myslím na lásku a na muža, na muža, sestry, na muža, je máj, je osem hodín, sestry ma rušia, vstupujú do mojich myšlienok, treba niečo urobiť s vašimi žilami slečna, praskajú, nedajú sa napichnúť, lekár vám predpíše Ascorutin a uvidíme v júni. A teraz si sadnite, chvíľu počkajte, aby sa vám nezatočila hlava. Moje telo nie je v mojich rukách, moje ruky patria iným, dôkladne si ich prezreli, dotkli sa ich, zaviedli ihlu do žíl, neaplikovali ani miligram kalcia, nevidíme žily, vy nemáte žily, toto nie sú žily. Sedím na posteli potešená, som tu len ja a duša, pavúka na stene už niet, kde zmizol, kde sa skryl, čo som zmeškala, moje telo sú modriny, ktoré sa mi časom vytvoria na predlaktiach, ak sa cítite dobre, môžete ísť, tam tie dvere, tam vám ešte urobia ultrazvuk. Zaviažem si šnúrku na šatách, napravím si pančuchy, jeden plachý pohľad venujem sestre v rokoch, druhým pohľadom vyšlem lásku suchým kaktusom na parapete, musia sa pozbierať, veď moja láska je vlhká vlaha, veď moja láska je oddanosť. pokračovanie článku
Blízko mňa plače dieťa, nechce piť čaj, nechce piť mlieko, odmieta cumeľ aj vlastnú matku, kričí, keď stojíme pred vchodovými dverami a zvnútra k nám dolieha tichá hudba z amerických westernov. Chvejeme sa od chladu alebo je to pekná hudba, ktorá nami hýbe, pozeráme sa do diaľky a zdá sa nám, že ide o miestny odliatok večnej krajiny, o krajinu, o ktorej rozpráva Margaret Durow, o prirodzenosť jedného sveta, jednej planéty, o magickosť nezasiahnutú socialistickou minulosťou, bremená dejín sú len v našich dušiach, len ktovie, či sú v našom veku autentické, či môžu byť. Mlčky, takmer nehybne sledujeme okolie, zafarbuje sa na sivo, na čiernobielo, stojíme pred domovými dverami a ja si z ničoho nič spomeniem na báseň o pláži, o horúcej posteli piesku, v teple vhodne chladné slová Ewy Lipskej. Matka utíši dieťa, odchádzajú, pobozkáme matku, pobozkáme dieťa, kočík a matka s dáždnikom sa strácajú v daždi, miznú za kríkmi, z ktorých padajú ťažké kvapky vody. pokračovanie článku
Bol to muž v bavlnenej košeli, muž v klobúku, ktorý nahlas uvažoval nad slávnym režisérom Polanským a nám ostatným sa snažil nahovoriť, že by sme ho mali ľutovať a súcitiť s ním, veď to, že mu zabil vrah Manson ženu ho muselo navždy poznačiť a ktovie ako to všetko bolo, vzdychol si, ktovie. Nikto nereagoval, vzduch bol horúci, okolo rozkvitnutých orgovánov poletovali včely, popíjali sme, sedeli sme kade-tade a vôbec sme si neboli blízki, nemali sme si čo povedať, každý bol myšlienkami niekde inde, boli sme preč, niekde ďaleko, všetci sme sa navzájom vzďaľovali. Po chvíli sa muž v klobúku pozrel na dievča v priesvitnej blúzke a spýtal sa, či jej môže ešte naliať whisky, alebo.., máme tu ešte minerálku, vodku, biele víno, povedzte si. Dievča sa usmialo a lenivo si popýtalo minerálku, minerálku s kolieskom citróna, minerálku sýtenú, plnú bubliniek.
Naplánovala som si jarný výlet do Palmenhausu vo Viedni, chcem stráviť niekoľko minút pozorovaním korytnačky vo vode, posedieť si v zelenej hojnosti rastlín, chcem sa unaviť mestom, neskôr sa zobudiť na roztiahnutom gauči a počúvať pravidelný sestrin dych. Určite sa musím prejsť po rozkvitnutých parkoch, pozrieť si bielych kučeravých psov, zjesť čokládovú bonboniéru plnenú likérom a byť pri tom natoľko šťastná, že podať správu o prežitom bude nemožné. pokračovanie článku
Cez víkend to bol marhuľový likér z Rakúska, likér v ozdobnej fľaši, ktorý priniesla Američanka Erin, potichu som sa zakrádala do kuchyne k striebornému podnosu a k poldecovým pohárikom, postupne som si nalievala z oranžovej tekutiny pripomínajúcej letný sirup, lahodne som si oblizovala pery a keď ma niekto pristihol pri popíjaní, veselo som ho pozvala, nech sa ide so mnou potužiť. Takto posilnená som sa vracala k nostalgickému čítaniu o mojom rodnom meste, snažila som sa zapamätať si dôležité roky a nielen udalosti, zostávali vo mne veľmi presné čiernobiele obrazy Dolného a Horného Huštáka, obraz odvážnych pltníkov a tváre garbiarov, občas som sa pristihla, že sa vo vnútri trasiem od vzrušenia, prekvapil ma môj vek, pocity zmutované z historických spomienok, ktoré mi unikajú pomedzi prsty a keď si to občas všimnem, vystresovaná sa snažím dobehnúť zameškané - celá sa oddám minulosti , vychutnávam si zmes horkosti a zdravej slasti. pokračovanie článku
Prečítala som si článok o ráne, raz večer, výčitky svedomia, že si málo všímam, že si musím všímať dôslednejšie, zapísať si aspoň pár viet o mužovi, ktorý si vo vlaku 23. marca 2010 o 06.45 pilníkoval nechty a kúsočky nechtov, prach z nechtov padal na zem a v rannom slnku bol celkom jasne rozoznateľný; pár viet o deťoch zo škôlky, ich džavot v zelených reflexných vestách, skackali po vlaku, výlet do krajského mesta, výlet do múzeí, možno sa šli pozrieť na vysušené motýle za sklom a na vypchaté, chemikáliami voňajúce medvede; pár viet o prednáške muža z Paríža, že keď povie Cézanne a Zola, tak sa mi zdá, že jazykom žongluje, že je v ňom francúzska elegancia a francúzsky cirkus, že je v ňom veľa pokoja a revolúcie. pokračovanie článku
Málo bolo tých, ktorí pozorne počúvali, jeden sa sústredil na Umberta Eca, druhý na jesennú melancholickú pohľadnicu Ríma, slová a znamenia poletovali priestorom ako husacie perá, kde-tu sa usadili, vytvoril sa povlak a keď som sa koncom mesiaca rázne postavila a v členkoch mi zapraskali chrupavky, vedela som, že niekoľko z tých slov naozaj vo mne zostalo. Samozrejme, že ich zatajím a nikomu o nich nepoviem, zostanú znameniami večných hodnôt, nie vždy príjemnými pohnútkami a spomienkami na stavy duše, keď dni plynuli pomaly a počasie sa radikálne menilo, keď sme mlčky otáčali listy v kalendári, kreslili k obrázkom rastlín značky, do značiek sme ukrývali náš vzťah k zeleni, čo ja a medovka lekárska, čo my, esencie a fialové polia rozkvitnutej levandule. pokračovanie článku
Sedíme unavení ako párik mladistvých nezbedníkov, dvíhame ruky, zacláňame nimi popoludňajšie svetlo prichádzajúce od okna, vlaky vystriedali izby so všetkým, čo potrebujeme, karafa s vodou, suché kvety vo váze, drevo v košoch pri kachľových peciach, deky prikrývajú nahé kolená, deky, pod ktorými si nezbedníci šepkajú tajomstvá, ukladajú si na bruchá cínových vojačikov alebo labute poskladané z papiera. Čakala som na večer, tma, február, takmer jar, kvetované šaty, v ktorých chcem ujsť na juh Talianska, po večeroch popíjať víno a sledovať modré more; čakala som, že si sadneme, pohodlne sa usadíme pod lampu zavesenú na šnúrke a prečítame si niečo z obrázkovej encyklopédie s rybárikom riečnym na obálke, že si posilníme pamäť, no tak, povedzme si o rozprávkach, ktoré sme si čítali, chcem hovoriť o letách, keď sme sa ráno so sestrami zobudili, sadli si na postele a rozprávali si, o čom je piaty a šiesty a ôsmy diel Slávnej päťky. Neviem, či som to sestrám vtedy povedala, ale najviac sa mi páčil diel o lyžovačke, sneh a zvlné kopce Cornwallu, pes Timothy, ktorý sa v inej časti takmer zadusí golfovou loptičkou. pokračovanie článku
Náručia plné mokrých uterákov, uteráky namiesto kvetov, rána so slnkom a občasnou hudbou, kyslé mandarínky s tenkou kožou, šľahačka v šálkach, Fidlikant na streche, Chopin. Deriem dni, aby som mala o čom hovoriť, deriem ich z kože a tie kože si neskôr zhromažďujem okolo seba. Obklopujem sa krokodílmi a jahňacinou, taškami a bielymi kožušinami, tie hrejú moje nohy, keď so slúchadlami v ušiach, sediac na posteli, počúvam češtinu Tomáša Špidlíka a nechávam sa znepokojovať. pokračovanie článku
Uškŕňam sa nad Prahou, keď sedím v dome na vidieku, drevo je teplé, gauče sú teplé, chce sa mi na nich ležať a pozerať sa na obraz opretý o stenu, obraz mora a leta, je ako táto izba, je ako môj sen o jazere a plavkách, dievča s bielym pudlíkom na vôdzke líže zmrzlinu a ja sa k tomu vraciam, klopkám topánkami na schodoch, vyberám si, že ktorý sen, ktorý moment, je to ako víno alebo ako láska, ako umývanie hrnčekov takmer potme, príjemná práca, zurčanie vody, keramická váza s nápisom Dubrovnik, ktorú vezmem do ruky a sledujem, čo so mnou urobí, Ovídiova poézia, olivy, pohľadnica zo Záhrebu založená v knihe. pokračovanie článku
Je tam prázdno, keď prichádzame, takmer prázdno, čašníčka by mala vymeniť bielym chryzantémam vo vázach vodu, obliecť si kabát a ísť si zapáliť, nech sa von chveje na celom tele, nech sa jej trasie ruka, nech sa po piatich minútach vráti a spýta sa čo si dáte? a my povieme, že cuba libre, pokoj a mojito a že to myslíme úplne vážne. Čašníčka je pekná, tenké pery a vínovočervené nechty, to sa nám hodí, dievča pekné ako obrázok, neprítomný barman s ľadovým nápojom v ruke, toto je scéna, ktorú si zapamätáme, hodina, dátum, svetlo sviečok, vosk, ktorý kvapká na dlážku a vždy je tu príliš tmavo na to, aby ho bolo vidno, vždy je tu tmavo, mäkko a opojne, tu by sme si mohli povedať tajomstvá a tváriť sa Mimoriadne, na tomto mieste by sme z tašky mohli vyloviť kúpené lístky do kina, Alica v krajine zázrakov, Onegin alebo Luskáčik. Áno, toto je scéna, ktorú si zapamätáme, niekoľko kociek ľadu v pohári, nerozoznateľná farba slamiek a očí barmana, neviditeľná jazva na lakti dievčaťa, hudba z Fridy alebo z ktorejkoľvek horúcej juhoamerickej telenovely, to teraz nie je podstatné, nech sa v náš mieša Kuba s Mexikom, Argentína s venezuelskými pralesmi. pokračovanie článku
"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić
