Okamihy

Autor: Anna Strachan | 3.3.2011 o 22:11 | Karma článku: 10,65 | Prečítané:  2464x

Keď zapadá slnko a ja si otváram orieškový jogurt, je čas na knihu Približná krajina, na ticho s Katherine, na nasledovanie jej stôp v snehu. Pozorujem ju ako kráča k fjordu, k nákladnej lodi Horný Ural, kde jej Rus Alexander naleje vodku a ona vodku odmietne a potom sneží a je tma a dni plynú a všetko je rovnaké a je jar a je leto a je zima.

Prechádzam sa krajinou, od kameňa ku kameňu, od Katherininej dediny za polárnym kruhom k drevenej chatke za polárnym kruhom, plyniem krajinou, keď v kočíku hojdám päťtýždňového Bruna a keď bežím v zablatených teniskách do kopca a tvár mám slanú od potu. Keď potom stojím hore na kopci, na lúke s výhľadom na ihličnatý les a zasnežené hory a láska sa vo mne mieša so strachom.

Večer sa sama seba pýtam, aký bol môj deň a či bol naozajstný a ráno sa pýtam, aká bola moja noc. Ležím v posteli a na chrbát mi svieti slnko, je to nádherné, intímne, moje. Vstanem a špehujem deti idúce do školy, špehujem stromy ráno a svetlo ráno, to všetko, čo s ránom preniká do izby. Počúvam ako mama v kuchyni vykladá z umývačky riad a búcha taniermi, počúvam v duši ozveny ticha, hľadám to, čo vo mne ticho vytvorilo. Raňajkujem a pijem vodu, sedím pri knihách a pri bazalke zasadenej v kvetináči, nepočúvam hudbu a nežijem.

 

a

Kúpila som si červeno-biely sveter a šnurovacie topánky. Keď príde M., ukážem sa mu a budeme sa na seba pozerať a bozkávať sa. Prečítam mu ďalšiu kubánsku poviedku a poviem mu, čoho sa bojím a on mi povie, že sa nemám báť. Poviem mu, že stále túžim po svietiacom glóbuse, po modrej lízanke a po vtáčikovi z fúkaného skla.

Hory svietia na ružovobielo, predavačka na konci ulice zamyká samoobsluhu a v meste je už skoro tma. Do vlaku nastupujú ľudia s bežkami a so psom, ktorý sa podobá na vlka. Vlak smeruje do Košíc a z Košíc do Kyjeva, Ľvova a Moskvy, každý vozeň niekde inde. Larisa z Ukrajiny v polovici deväťdesiatych rokov vravela, že keď sme nevideli Ľvov, Odesu a skaly na Kryme, nevieme, čo je život.

 

a

 

Večery sa míňajú, míňa sa mi život, dni splývajú v jeden celok. Sedím pod lampou a zo škatule vyberám pohľadnice a fotky, dlho sa na ne pozerám a vraciam so do okamihov na cestách a doma, do toho, čo bolo. A potom zaspím a ráno sa sama seba opäť spýtam, tak čo noc, Anna, čo tvoja noc.

 

(pre M.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?