reklama

Koniec je blízko

Šla som so zviazanou diplomovou prácou v taške v to ráno vlakom popod zasnežené hory, popri opustenom tehlovom dome, ktorý už roky stojí pri trati v lese atramentovo modrom, v lese zelenom, v lese, kde často opojená tichom blúznim akoby som zjedla jedovaté huby, akoby som zjedla mäso besného zvieraťa. Môj postoj k (tomu) lesu sa mení s plynutím času, rána sú najťažšie, ráno je les surový a neľudský, trasú sa mi z neho kolená. Vtedy ešte nevládzam pozorovať mravce a zbierať šišky a zabárať do machu ruky a škrabajúc sa po skalách si ničiť nechty, vtedy sa bojím a keď mi pod nohami praskajú suché konáre, viem, čo je to strach stratených detí v lese. Počujem nepríjemné brblanie storočných stromov a škriekanie namyslených vtákov, ktoré pri svojich cestách prežili už takmer všetko a musia sa tým pochváliť celému svetu. Skoro ráno, keď nedokážem byť bezprostredná a otvoriť náruč novým podnetom len tak, nenávidím tie vtáky a prajem im skorú smrť, zo srdca im želám, aby ich zastrelil poľovník v štrikovaných podkolienkach, aby z nich vytrhal perie, upiekol ich a potom ich jedol dlho, veľmi dlho na verande chaty, ktorú odomyká len raz, dva razy do roka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Sníva sa mi, že som nevesta v smotanových šatách a v zaprášenom mestečku hľadám svojho ženícha, svojho muža. Kráčam po hlavnej ulici v tom meste v topánkach na opätkoch, kráčam vyčerpaná na smrť a vyschnutými ústami hltám vzduch, otváram a zatváram ústa ako ryba pohodená na brehu rieky, ako dlhými minútami na súši vysilená šťuka. Kytica pivónií, ktorú zvieram v rukách nutne potrebuje vodu, bojím sa o jej krehkú krásu, o jej svetloružovú farbu, o farby sveta vôbec. Moja duša je rýchla, ale moje telo nevládze, bojujem s vetrom a so svetom, ktorý mi chce z hlavy strhnúť tylový závoj, s vetrom a so svetom, ktorý mi do očí vháňa predsudky. V mestečku je len pár domov postavených koncom 19. storočia, domy, pred ktorými stoja kostnatí ľudia a objímajú si lakte a ich tváre sú rovnako mŕtve a bez výrazu, ako ich mesto. Spadnem do prachu a vydesená všadeprítomnou prázdnotou sa zúfalo pozerám na kohúty, čo na kraji cesty zobú zrno, len kohúty, nijaké sliepky, len kohúty v horúcom júlovom mestečku, v mestečku ako Drohobycz, ako Macondo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niekedy z okna vlaku vidím pri koľajniciach mužov s cigaretami v rukách, zakladajú popri trati ohne a hádžu do nich suché raždie. Vlak ide príliš rýchlo, takže si nestihnem všimnúť ich tváre, ich šediny vo vlasoch, ich postavy. V kupé s okrovými závesmi si vymýšľam ich mená a dátumy narodenia, ich rána a značky cigariet, ktoré fajčia.

les
les 

Niekedy sa v kupé pozerám na ľudí sediacich oproti mne, zaujíma ma, čo majú oblečené, čo čítajú a čo si nesú v očiach, mám rada prítomnosť chlapcov, ktorí jedia rezne a chlieb a rozprávajú sa o notebookoch Asus a o notebookoch Dell a rozprávajú sa o všetkom, čo im slina na jazyk prinesie. Mám rada mužov, ktorí žmúria do vychádzajúceho alebo do zapadajúceho slnka a páchnu potom, mužov so zrobenými rukami a fľašami piva v igelitových taškách. Mám rada tých ľudí, lebo mi hovoria pravdu o mne, hovoria mi, že si nemôžem myslieť, že keď čítam veľa kníh a nenosím tenisky Adidai, tak je môj vnútorný svet automaticky bohatší, že rozumiem životu lepšie ako oni, že som čosi viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sníva sa mi, že prichádzam do vymretej dediny, že kráčam okolo prázdnych domov, po stenách ktorých lezú jašterice a chrobáky. Prichádzam tam v klobúku, ťahajúc za sebou kufor, prechádzam dedinou a hľadám miesto pre mňa, hľadám môj dom, dom mojich predkov, kde by som si uvarila čierny čaj a dve vajcia na tvrdo, kde by som v škatuli pod posteľou našla albumy so známkami, ktoré zbieral môj prastrýko alebo sesternica z druhého kolena. V dedine šumí vietor, šumí v nej rozbujnená vegetácia, obzerám sa okolo seba a som si istá, že hŕstka miestnych zvierat žijúcich v ruinách domov ma sleduje, že líšky a hlodavce sledujú každý môj pohyb, každý môj krok. Počujem ich, počujem ich hlasy, ktoré ma vyháňajú, ktoré mi vravia, že mi tu nič nepatrí, že tu pre mňa nie je miesto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V to ráno som prišla do Kysaku okolo pol desiatej a čakajúc na ďalší vlak som sa ponevierala po stanici ako všetci. Chcela som sa zbaviť diplomovej práce v taške, zbaviť sa mojich slov, za ktoré sa treba zodpovedne postaviť, ktorými, ako to pateticky povedala v ten deň žena v okuliaroch s hrubým rámom na študijnom oddelení, sa čosi v mojom živote skončí. Nechcelo sa mi myslieť na jej slová, na nikoho zo školy, tak som zišla po schodoch, vyšla som na ulicu a pomaly som sa prešla po sídliskách toho mesta. Šla som okolo betónových fontán, okolo záhonov s narcismi a tulipánmi, okolo plnej krčmy so silónovými záclonami na oknách. Šla som až do cukrárne Berger, ktorú mám rada, lebo tam chodia dôchodcovia a deti a to sú ľudia, ktorí sa na nič nehrajú. V cukrárni Berger som strávila dve hodiny, počúvala som cudzie rozhovory o mačkách, kaktusoch a Bércových vredoch, pozorovala som ľudí na ulici, predavačky kvetov a veľkonočných dekorácií, dívala som sa na trolejbusy, dáždniky a aprílový dážď. Bolo to silné, bolo to krásne a moja káva na stole celkom vychladla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudia vravia, že koniec toho všetkého sa blíži. Chcú vedieť podrobnosti o mojich plánoch, správajú sa akoby sme si boli blízki, násilne obchytkávajú moje slová, snažia sa ich prekrútiť, predpovedať mi budúcnosť, pýtajú sa ma na budúcnosť. Čo ja viem, vravím im, budem písať o mŕtvych ľuďoch, ktorých príbehy udupali na cestách kopytá koní a čižmy vojakov, budem písať o pocitoch a farbách, o mestách ako Sabinov a o dedinách ako Matysová. Budem sa pozerať na tento svet a písať o ňom a potom zomriem a môj príbeh zmizne medzi inými. Tak to býva, v živote je to jednoducho tak.

Anna Strachan

Anna Strachan

Bloger 
  • Počet článkov:  443
  •  | 
  • Páči sa:  1x

"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík:  familiarishoreodkazovanietripsvlnyBG365súkromnénezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu