Biele dni

Autor: Anna Strachan | 26.12.2011 o 22:50 | (upravené 27.12.2011 o 16:29) Karma článku: 8,88 | Prečítané:  1497x

Pred pár dňami, keď moderátorka v rádiu povedala tichým hlasom toto je dobrá správa pre milovníkov medu, stará mama zbystrila pozornosť a zdvihla hlavu od vanilkových rožkov, ktoré ukladala na plech. Potom si umyla ruky, obliekla sa, zamkla byt a šla do kostola, kde som si ju po omši všimla a spolu sme vyšli pred kostol. Ukázala mi starú paniu v dlhom kabáte cupkajúcu po zasneženom chodníku, ktorá v kostole sedela pred ňou a predstav si, šepkala mi do ucha, v lavici sa, chúďatko, pokakala. Stará mama povedala, že je to už raz tak, starým ľuďom sa to stáva, ale že si aj tak myslela, že to už nevydrží, nemohla dýchať, chcelo sa jej vracať, skús si, Anička, sadnúť blízko pokakaného človeka.

Gymnázium M.M. Hodžu, Lipt. MikulášGymnázium M.M. Hodžu, Lipt. Mikuláš

Kráčali sme mestom domov, hovoriac o čerstvo napadnutom snehu a minulosti, v pekárni sme kúpili dva celozrnné chleby a stará mama sa spýtala predavačky už zamykajúcej predajňu, z ktorej pekárne chlieb vozia a či sa u nich dá objednať aj torta a zákusky. Bol to večer dlhého jedenia uvarenej domácej klobásy a chleba, večer príhod z bytovky starej mamy, lebo tam sa vraj dejú veľké veci, hlavne, keď je človek domovník a vie to, čo tí druhí nevedia. Stará mama v ten večer zaspala neskoro, no aj tak sa zobudila už o štvrtej ráno, šla sa do kuchyne napiť vody a cez okno sa pozerala na bytovku oproti - v koho oknách sa už svieti a hútala, prečo sa tam už svieti. Potom sa vrátila do postele a zobudila sa až po siedmej. S bratom nám v ten deň, keď sme jej prišli okolo tretej vyzdobiť stromček, povedala, že nech bol starý otec akýkoľvek, aj tak jej chýba, že dvom ľuďom je predsa len lepšie ako jednému a že sa, kým žil, nikdy nedívala skoro ráno do rozsvietených okien na bytovke oproti. Nepovedali sme na to nič, stará mama odbehla naliať nám do štamprlíkov ružovočervený likér a keď sme si vypili, vešali sme spolu na stromček snehové vločky, anjelov a farebné žiarovky zo sedemdesiatych rokov.

22. decembra sme s mamou nakupovali v mäsiarstve, v ktorom som bola prvýkrát a kde sa to len tak hemžilo prichádzajúcimi a odchádzajúcimi. Prišla tam aj učiteľka so žiakmi a hovorila im, ktoré mäso sa ako volá, že v tomto mäsiarstve to začína v boxe naľavo kosťami a postupne sa dopracujeme k najkvalitnejšiemu mäsu, k roštenke a sviečkovej. Žiaci si mali potom mäso dôkladne pozrieť, aj salámy a šunku, aj kusy slaniny a mäsiara, ktorý za chrbtami obsluhujúcich dám v bielych čiapkach porcoval voňavý kus prasaťa. Ľudia z mäsiarstva odchádzali s klobásami a bôčikmi, priali si pekné sviatky, zvonček na dverách neustále cinkal a ja som sa na niektorých nakupujúcich zamyslene dívala a rozmýšľala som, kde bývajú, ako vyzerajú ich dni, na koho alebo na čo myslia po večeroch. Potom sme s mamou z mäsiarstva odišli a kráčali sme okolo evanjelického kostola, do ktorého bielych dverí sa na predvianočné Služby Božie hrnuli žiaci a študenti. Pri sochách vážne sa tváriacich slovenských buditeľov patriacich do evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, sme si s mamou museli oddýchnúť a začal sa rozhovor začínajúci sa na a pamätáš si? - jeden z tých, ktorý vo mne vždy prebudí nezdravú nostalgiu za niečím, čo som nikdy nepoznala.

Tesne pred Vianocami som sa z okna vlaku pozerala na miznúce mesto a potom na dieťa v kožušinovej čiapke s otcom, ktorý strihal konáre borovice a keď odstrihnuté konáre padali k zemi, dieťa sa smialo a niečo otcovi hovorilo. Potom sa moje mesto stratilo a vlak šiel cez les, videla som rieku, na zasneženom brehu stopy zvierat a musela som myslieť, najprv s bradou na ruke, neskôr s hlavou opretou o okno, na mesto, ktoré mi zmizlo z očí, na mesto, ktoré som len tušila.

Myslela som na 20.-30. roky, na obchod s koloniálnym tovarom, na kávu a koreniny, ktoré v ňom predávali, na židovské dievčatko, ktoré už ako trojročné chodilo do obchodu nakupovať a vždy, vďaka svojmu veku a pôvabu, dostalo sladkosti predavačkou dôsledne uložené do papierového vrecúška. V tých rokoch prichádzali do mesta so zeleninou Bulhari, Bosniaci nosili ktovie odkiaľ hodvábne stužky a ženy z okolitých dedín na mestskom trhu predávali lesné jahody, čučoriedky a maslo zabalené v  lopúchovom liste. Niekde za Východnou sa mi zdalo, že vidím ženu, o ktorej som kedysi čítala, ženu, ktorá žila v mojom meste s manželom vojakom a po Dolnom a Hornom Huštáku sa zvykla prechádzať s malým bielym psom - v zime zababušená do kožušín, v lete v dokonalých topánkach sviežo voňajúca citrusmi. Keď jej muž náhle zomrel, zobrala svoje dieťa, zamkla dom s krištáľovými misami plnými ovocia a z mesta navždy zmizla. Tým sa jej príbeh v mojej hlave začal - skúšala som si predstaviť, kde odišla, kde žila a čo sa stalo s malým bielym psom.

Keď vlak zastavil v Štrbe, pred očami som mala moje súčasné mesto, krikľavé farby vynovených domov, prázdne ulice a cukrárne v centre v nedeľu predpoludním, miznúce obchody, príbehy a tváre ľudí, ktorým to vôbec nevadí. Kým vlak stál a ja som sa pozerala na vystupujúcich ľudí s bežkami a lyžami na pleciach, povedala som si to, čo kdesi napísal Andrzej Stasiuk - že moje mesto ma bude ubíjať, ale lepšie nenájdem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?