Z denníka

Autor: Anna Strachan | 14.3.2012 o 18:16 | (upravené 10.3.2014 o 23:20) Karma článku: 9,17 | Prečítané:  2015x

V nedeľu, v dome pri rieke rozdeľujúcej Slovensko a Poľsko, jeme kurací vývar. V takýchto rodinách v nedeľu vývar musí byť, iná polievka neprichádza do úvahy. Potom jeme sumca uloveného v rieke pri dome a ako dezert čokoládovú tortu z akejsi oslavy, za oknom biela krajina, mínus osemnásť stupňov. V dome pri rieke stojí na čestnom mieste vypchatý rys ostrovid, má dokonalé telo, každý kto rodinu navštívi, rysa pochváli, tu sa zvieratá neľutujú, malé deti sa pokojne dívajú na jeleňa v kaluži krvi, deti oblečené v zelenom, deti poľovníkov s puškami  prehodenými cez plece.

Kým jeme, hovoria o tom, že dieťa chce na raňajky rízek a zemiakový šalát, večer si otvorí bonboniéru, medzitým sa hrá s vtáčikmi v klietke, občas sa hodí o zem, toto nechcem, obujte ma, vyzlečte ma, nudím sa. Dieťa priberá, dieťa je tučné, už skoro ani nie je pekné, malo by viac chodiť von, šepkám M., nemôže, vravia ostatní, blízko je rieka, v rieke je hlboká voda, mohlo by sa utopiť.

Ešte chvíľu a pôjdeme. Ešte sa pár minút budem triasť oblečená len vo svetri a v sukni a obzerať si pozemok rodiny, drevo naukladané na kope, pivnicu, kde má otec rodiny dielňu, obchod plný alkoholu, ktorý museli pred dvoma rokmi zatvoriť. Pod nohami nám vŕzga sneh, muži si pripaľujú cigarety, v diaľke, na poľských poliach, vidím bežkára v červenej vetrovke.

Kým sa cez okno auta dívam na rýchlo sa pohybujúci tmavozelený les, Ernest Hemingway v knihe, čo držím v ruke, kráča po Luxemburskej záhrade v Paríži, počúva vodu vo fontáne, prechádza sa popri stromoch bez lístia, ktoré mu pripomínajú sochy a potom, nesúc v papierovom kornúte upečené gaštany, vyjde po strmých schodoch do svojej manzardy, sadne si za stôl a začne písať. Keď auto prechádza okolo kláštora, v ktorom kedysi mních Cyprián pestoval liečivé bylinky, predstavujem si mdlú chuť pečených gaštanov, zimné svetlo, ktoré cez malé okno vniká do manzardy a potom vŕzganie schodov, po ktorých hladný Hemingway o tri hodiny zíde na ulicu, prejde cez bulvár Saint-Germain, potom v kaviarni na place Saint-Michel vypije bielu kávu a po chvíli písania si objedná karafu bieleho vína, ktorým zapije čerstvé ustrice voňajúce morom. Hemingway v kaviarni roztúžene skúma tvár tmavovlasého dievčaťa, predstavuje si jej nahé telo v izbe chaty kdesi vo švajčiarskych Alpách, jej brucho s kvapôčkami potu okolo pupka a sneh, ktorý pomedzi konáre borovíc ticho padá na zem.

Večer myslím na iné rízky, na tie, ktoré si ženy pred siedmimi rokmi nabalili na púť tam na východe a potom ich, sediac na rybárskych stoličkách a modliac sa ruženec, jedli. Keď v noci kňaz držal v rukách Ježiša a ukazoval ho svetu, keď voňalo kadidlo, keď sa zvonilo a lúkou sa niesol spev a šepot, kopol mi muž, ktorý šiel pred Ježišom do nohy a skríkol na púti sa nespí, na púti sa modlí. Vtedy som si predstavila Ježiša rozčúleného v Jeruzalemskom chráme, chcela som, aby tu poprevracal všetky stánky so svätými obrázkami a ružencami, aby vylial fľašky so svätenou vodou do brečky, aby tí ľudia konečne boli ticho.

*

„Len porážky nás zbavujú bremena a dodávajú nám silu žiť." D. Velikić

„Každý deň je dar: pomädlíš ho medzi prstami, úctivo vtiahneš do seba jeho vôňu." A. Vášová

„Očistiť text od zbytočností a dopracovať sa k čírej podstate, zatínať divákovi do živého." M. Durasová

*

 

mČakajúc na jar sa v gumákoch prechádzam po blate - aj tri, štyri hodiny. Hovorím tomu radosť z putovania, radosť z cestovania, mení sa krajina, mení sa svetlo. Pomaly kráčam za žobráčkou, hlava sklonená, v blate vidím lastúry, lastúry v blate pri jazere Tonle-Sap. Medzi nebom a zemou sa črtajú modré palmy, žobráčkine bosé nohy so stvrdnutými pätami sa zabárajú do zeme, prší, po jazere Tonle-Sap plávajú džunky.

Prejdem naprieč storočím, vyzujem si gumené čižmy, aj ja som bosá, aj ja som ďaleko na východe, aj v mojom bruchu pláva dieťa. Ideme už dlho, kráčame popri mangovníkoch, popri poliach so zelenou ryžou, v diaľke vidím trsy banánovníkov a džungľu, bojím sa vlhkej hmly a červov, ktoré sa mi môžu dostať do tela, rozožrať mi žalúdok.

Kráčam po poli v marci, spoza mrakov vyjde slnko, žobráčka mizne kdesi v Kambodži a tam porodí svoje vychudnuté dieťa, bude ho kŕmiť ryžou zmiešanou so slinami z vlastných úst a potom dieťa nechá bielej žene, ktorá vie, že dieťa zomrie, ktorá tuší, že o pár hodín dieťa dostane horúčku a bude dáviť červy.

Cítim vlhkosť exotickej krajiny, biedu a špinu, rozopínam si kabát, pijem vodu. Ešte chvíľu a sadnem si na lavičku v parku, na lavičku v meste, a pri plote opusteného tenisového kurtu zbadám bicykel Anny-Marie Stretterovej z Kalkaty, zbadám jej bledú tvár, jej šortky, ju, krehké unavené dieťa stvorené Marguerite Durasovou.

Na dverách obchodu pri parku visí oznam: 1. marca sa stratil kanárik modrej farby, pomôžte mi ho nájsť!. V obchode kúpim buchty posypané cukrom, prejdem cez cestu a spomeniem si na minuloročný marec, na to, ako som sa tešila na kvety a jar a potom, s odstupom času, sa mi zdal marec intenzívnejší než máj, pamätám si dôsledné vnútorné prípravy a radosť z toho, čo príde.

Tak, ako teraz, tak, ako v tieto dni, keď sa ráno zobudím o pol šiestej, otočím tvár k oknu, počúvam spev vtákov a čakám, kým vyjde slnko. A potom si sadnem a pozriem sa na obrázok dieťaťa na stene nad mojou hlavou a poviem mu dobré ráno dieťa, ahoj moja malá rybka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?