Anna Strachan
Selfportrait
Niekoľkokrát sme sa prešli po mestách tu, sediac v aute s automatickou prevodovkou sme uviazli v zápche, niekoľko minút, dvadsať, polhodina, trištvrte, pozerala som sa vtedy z okna, na úzku cestu, na vlak pred tunelom, na veveričku, ktorá vybehla na strom a potom zmizla v jeho korune. Jedli sme piškóty poliate čokoládou, modrooká medička mi hovorila o tom, čo by chcela robiť, ako by to chcela, že ju to napĺňa, že práca lekárky, že to je pre ňu. Predstavila som si ju v bielom plášti ako stojí nad kojencom s fonendoskopom okolo krku, ako tam stojí s perom vo vrecku a vyšetruje vreštiaceho kojenca, ako sa mu pomaly a nežne prihovára, pekné nahé dieťa s plienkou na zadku. Vždy som si hovorila, že malé deti sú najkrajšie nahé, že ich telo je dokonalosť.