Anna Strachan
Viedenské dni
Už tretí deň sedím v izbe pod strechou a otváram a zatváram biele okno a keď sa začne stmievať, zapálim svietniky na parapetnej doske, opriem sa o horúci radiátor a vravím T., že svietia ako hviezdy, že žmurkajú ako hviezdy, že sme šťastné dievčatá, lebo to môžeme vidieť práve teraz, teraz, keď na Viedňou zapadá slnko a my sme tak vysoko, že z okna nevidíme vnútorný dvor, nevidíme celkom dole , kde mestské, amsterdamsky vyzerajúce bicykle požiera hrdza a je tu tak dobre, že je ťažké zbehnúť dolu po tmavých schodoch popri vázach s tulipánmi, zbehnúť do chladu a do mesta, ktoré sa učím milovať len postupne, ktoré neustále porovnávam s Krakovom a Budapešťou a Prahou a oni vyhrávajú a ja som zo svojej nespravodlivosti nešťastná.