Keď sa okúpeš, pôjdeme domov. Niekde na hrudi mi bude visieť, pokojne mačiatkovsky driemkať ako černoške v nejakej tkanine nechodiace dieťa. V plienkach. A nôžka mu bude vytŕčať a zľava doprava kolembať. Budeš mať mokré vlasy a druhé chodiace dieťa ťa bude držať za ruku. Kamene, kamene, jadro zeme - vaše domovidúcke rozhovory. Bude geológ – to naše chlapča. Pôjdeme pešo. Po vlastných. Možno okolo slávneho aquaparku, ktorý ohovárame. Možno úzkym chodníčkom krížom cez (neviemaké) pole. Možno uvidíme mesiac presne taký mliečny ako materské mlieko pre to malé v etno tkanine. Vraj poriadne zabúdam, ale teraz nie. Hory zalialo letné žiarenie nepovrchných afér. Slnko uteká, svetlo uteká, voda uteká, rybári chytajú - začína sa rybolov. Aj ja utekám. Pomaly a rýchlo kráčam cez bronzové mesto v zelenom domov. V zelenobronzovom. Je leto. Mám radosť. Klepot mojich žabiek a štrkot štrku na krajnici ma rozrušuje. Teším sa. Leto sú výzvy. Cez leto sa obliekajú plavky. Vyzlieka sa zima, navliekajú sa dievčatám korálky. Aj ja svojmu dievčaťu v tkanine navlečiem. Ale to je ďaleké leto. A neviem, prečo spomínam plavky. Asi tie reklamy. Navlečú moderné dievčatá do plaviek výborných tvarov, na hlavu im nasadia pastelové klobúčiky, nablýskanými perami sa dotýkajú cornetta a smejú sa a smejú – spolu s chlapcami v Miami (akože). Tebe to rozprávam – ty, čo ešte nemáš (pre mňa) vyvinuté uši…alebo ja o nich neviem….tebe, presne tebe… Pukám dojmami. Školský výlet v ozajstnej chalúpke s dreveným plotom, veľkou kopcovitou záhradou posiatou júnovým lúčnym rastlinstvom a sochami sena. Možno by bolo milé veriť vo víly, ktoré sa elegantne flákajú ponad kvety, zájdu aj do lesa a stretnú sa pod druhým schodom na povalu. Tam završujú svoj deň – hovoriac a potom – mlčky odletia na strom uprostred lúky. Polovica sa lúči so slnkom a polovica (im otočená chrbtom) čaká na mesiac…Ďalej si už ich žitie neviem predstaviť… Čo znamená moje leto? Bola by som prekvapujúco dobrá pre teba? Tak, ako spieva Eva Peron. Pri tej pesničke si niekedy zatancujeme. V duši šantím, navonok som zohnutá a prikrytá. Je večer, skoro noc a tma. Dnes bol špeciálny deň, letný špeciálny deň. Takisto ako včera a zajtra. Vieš, nechcem mať teraz deti. Toto leto ešte nie. Ani to ďalšie. Ani po ňom nasledujúce. Ani teba ešte asi nechcem. Toto leto veľa uvidím. Zo Slovenska, z cudziny, z ľudí, z ovocia, z detí (vyšších ľudí) , z varenia a budem veľa prať. A potom, za pár rokov, to bude nejako tak, ako som to povyše opísala. Nie rovnako, ale podobne.
