Vstali sme a odišli. Moje nohavice bez škvŕn, škatuľka cigariet a peňaženka. A bolesť hlavy z horúčavy. Lebo je takto a treba piť, na tie biele lehátka na kúpalisku sa len pozerať, aj na slnečníky, pod ktorými polonahé deti kopú do lopty.
Pustila som si francúzsku hudbu. Harmonika, strunové nástroje a potlesk. Niekoho ruky. Niekoho rytmus. Sadla som si na posteľ a porozhadzované uteráky, fotky na parapete s bielymi rámikmi. A hrubé knihy, ktoré treba prečítať. A pochopiť ich.
Napísali, že to dieťa, čo je ešte v bruchu, bude Ela podľa Eliáša. Iní sa pýtali, kedy začnem písať básne a ja som povedala, že nikdy. Kypí polievka a vonia v nej zelenina, tá francúzska hudba stále znie a on má v svojej hlavé slová ako chromozómy a ja mám v sebe meno, meno Blaga Dimitrova. Tá spisovateľka, tá žena, čo má zvláštne ústa a je pre ňu dôležitý okamih.
V noci svieti displej na telefóne, keď od neho chodia správy. Píše ich neskoro, keď už nestojí pod studenou sprchou a neje studené paradajky z chladničky. Píše vtedy, keď už to ich malé mesto spí, na kopci svieti hrad a po múroch utekajú veveričky. Spod periny mu trčia dlhé nohy a svetlo mesiaca k nemu neprenikne. To tie rolety, stiahnuté rolety. Často píše o bývaní. O priestoroch a minimalizme. O fotografiách a deťoch, čo lezú s podbradníkmi po podlahe, žujú plastové hračky a žabky svojej matky kúpené v Kalifornii. Tam bol vtedy biely piesok a fúkal silný vietor. Bol marec a boli výpredaje. Lacné surfy, lacné tričká značky Roxy, lacná potápačská výstroj.
Tí, čo tam prišli pred Moldavcami, chceli sex. A nie hocijaký. Prišli tam, aby si odniesli dary horúcej jari, dary májových nocí. A potom, keď nič nedostali, zmizli rýchlo ako potkany. O polnoci som nemohla spať, prehadzovanie, nepohodlné telo, bzučiace myšlienky. A ráno hodina poľštiny v bulharskom Šumene, taká pekná, taká vzrušujúca. Nové slová. Latarnia morska . Maják. Suszarka. Fén.
Stála som na balkóne a videla som blesky, blesky bez akýchkoľvek zvukov.
29.5.08
