Malé veci sú čarovné, malé tváre dojímajú, ideme sa z nich roztiecť, odrazu v sebe nachádzame zásoby mäkkosti, množstvá zdrobnenín, zlato a naťahujúci sa med na jazyku, na dlaniach, v každom dotyku.
S Elou sa potom malomestsky prechádzame, vyberám tieň, ulice plné stromov s nezrelými zelenými čerešňami, ulicu so škôlkou, deti sa naháňajú, dievčatá s cukríkovými náhrdelníkmi okolo krku si vzájomne naprávajú sponky vo vlasoch, sú ako opice, ako malé zvieratá nepopierajúce v sebe pud starostlivosti. Po chvíli ich zavolá učiteľka a ony sa pripájajú k chlapcom stavajúcim na pieskovisku nejaký hrad, nejaké auto, nejaký veľký septembrový strom plný sliviek.
Všetko je také pomalé, pohyby dievčat, sypanie piesku, sukňa učiteľky vo vetre, čas plynie pomaly, lepí sa.
Rada by som povedala Ele, že som začala písať novú poviedku. Že začala pocitom a atmosférou, že začala týmto letom, týmto júnom. Myslím na to, keď si sadnem pred kočík a napájam to dievča - dieťa, ktoré ku mne vystiera svoje malé ruky, prsty ako rezance, vzdychá, ukazuje na vrany, na fľašu s pivom a cigaretové ohorky v prachu. Sedíme na lavičke v parku, ktorý bol kedysi ohradeným židovským cintorínom, sedíme na lavičke a pod nami je určite hŕba židovských kostí, príbehy, ktoré si chceme vymyslieť. Rada by som Ele povedala príbeh o princeznej so zlatou hviezdou na čele, o celkom malej princeznej s tmavými očami.
Tak sa na tomto mieste prihováram Ele, som jej naklonená, omotáva si ma okolo prsta.
Počas jedného z týchto dní stojím pred klietkou s papagájom, papagáj mi hovorí ahoj, hľadím do jeho ľavého oka a potom na králiky a kobylky v nádobách zo skla, na hada z Kalifornie a na rybky krikľavých farieb v akváriách s mútnou vodou. V tomto obchode je plno zvierat, predávajú tu aj rôzne bundy a svetre pre mačky a psov, je tu množstvo zvukov, veľa pohybu.
Bojím sa tých hadov, mám strach zo symbolov, zo zapáchajúcich škrečkov ležiacich v pilinách.
Oslávili sme, čo sa dalo, na šnúrku sme zavesili nápis šťastné narodeniny, do dvoch lampiónov sme vložili sviečky, ponalievali sme do pohárov šampanské, zjedli sme mäso a zemiaky, chladnička sa zaplnila vínom, údeným syrom, zeleninou a tortami. Po radostiach sme sa rozlúčili, zamkli dvere, zhasli svetlo, pozbierali sme špinavé taniere a prázdne poháre, zrazu bol tento priestor plný prázdnoty, ktorá nebolela, bol plný slov, ktoré zostali nevyslovené, plný viet, ktoré zostali nedopovedané. Zrazu prišla noc so svojím špecifickým tichom, so svojím tajomstvom.
Tu treba spomenúť nedeľu, hudbu harmoniky, Život na pohľadnici Any Ristovićovej. Čítala som si jej básne a žula žuvačku, pozerala som sa na D. ako si do kufra hádže šaty, ako si modro-bielou žehličkou žehlí tričká a ukladá ich na kôpku.
Myslela som na nášho nového psa, keď som si čítala:
„Neka mala ptica
propevala,
progovorila dve tri reči
i pokakila se na terasi obasjanoj suncem."
(Jeden malý ptáček/zazpíval,/promluvil dvě tři slova/a pokakal se na terase ozářené sluncem. - A. Ristovićová)
Teraz D. sedí nad svojím kufrom v izbe v podkroví v dome na kopci nad mestom Cork, píše sms správy a čoskoro zaspí. Myslím, že za ňou pôjdem, myslím, že sa prejdeme tým mestom držiac sa za ruky ako veselé sestry, budeme sa prechádzať, keď bude pršať, keď budem mať v taške Dublinčanov a niekoľko mušlí zapáchajúcich soľou a pieskom.
Keď pes v noci kňučí, naznačuje, že mu treba ísť močiť, nechce sa mi vstať a ísť s ním. Chcem, aby prestal, aby ticho spal. Ale živé bytosti také nie sú, biela stužka okolo jeho krku bola len dočasnou, len malá chvíľa, potom ho držím v noci v náručí a on zvlhčí moje pyžamo svojím močom, stojím vlhká a bosá na tráve v záhrade so šteňaťom v náručí a tráva vyzerá čierna, celkom čierna.
Pyžamo si operiem, zavesím ho, trasiem sa od chladu a od únavy, trasiem sa, keď zaspávam a čakám na nové zvuky nového psa. Som pripravená a pohotová, som pripravená zachraňovať ho, som presne tu.
