Potom vystúpil, videla som ako postupne mizne, on a jeho fľaša vodky, je z neho bodka, fľak a keď sa vlak pohol, tak už po ňom nezostalo nič, nič, zobral si moje koleno a ja som bola opäť v sebe. Spomenula som si na leto, na koniec leta, tie mňa ujímajúce sa zvuky, múka rozsypaná na dlážke, prebehne po nej mačka, jej labky, ten pohľad dojíma, obmäkčuje; otváranie fľaše s vychladeným pivom, jablká v našich ústach blízko poľsko - litovskej hranice, zvuk vody v septembrových jazerách, flauty a mystika v hudbe dervišov.
Myslela som si, že som sa zblížila s minulosťou Bohumila Hrabala, myslela som si, že som presne pochopila poviedku Milana Kunderu, v jednom okamihu sa mi zdalo, že som vnímavejšia než inokedy, že nepotrebujem nijaké interpretácie, že atmosféra a pocit je nadovšetko. Myslela som na pozoruhodné udalosti Hrabalovho života, skoro tíšivé a vôbec nie výstredné fotografie boli návnadou, chata medzi brezami v Kersku, pred chatou prestretý stôl, Hrabal so svojími mačkami, Hrabal v čiapke s brmbolcom, Hrabal a jeho láska k vode, veta, že jeden z najdôležitejších okamihov v jeho živote bol, keď sa kúpal v rieke, keď stál pod vodopádom a cez prúd vody videl purpurové nebo, západ slnka.
Vo vlaku som si vychutnávala rôzne svety, boli lahodné ako čierne olivy, počúvala som hudbu tých, ktorí mali v ušiach slúchadlá, obzerala som si ich šnurovacie topánky, ich počmárané diáre, čítala som horoskopy v ich novinách, rady pre kozorožcov a pre panny, smiešne predpoklady. Šepkala som si spolu s Baudelairom „un beau chat, fort, doux et charmant ...", chcela som odpovedať mame na láskavú SMS správu, chcela som ju dobehnúť na ceste, sadnúť si oproti nej a pozerať sa na ňu ako v IC vlaku pije kávu a číta to, čo musí prečítať. Mama by sa spýtala, čo to je za mačku, čo sa prechádza v tvojom mozgu?, povedala by som jej, že je to mačka, divá mačka, čaká, sliedi; samozrejme, mama, samozrejme, nie vždy mi to je príjemné.
Predpokladám, že by sme mačku z mojej hlavy dostali, že by sme pili kávu spolu, čítali by sme spolu, boli by sme spolu, moje expresívne slovné prejavy by skrotila smiechom, vyplavené hriechy pravdou, pochybnosti hmatateľnou skúsenosťou.
Jej vlak som však nedobehla. Nedalo sa. Zhasli svetlá, zostali sme sedieť v tme, za oknom rýchla večerná krajina, kde-tu les, kde-tu mnou vymyslené svietiace oči zvieraťa, parohy jeleňa, stopy rysa ostrovida v blate na kopci. Striehla som na niečo, čo sa dá vidieť, čo sa dá v tme celkom jasne rozoznať, niečo, čo by vo mne zanechalo silný dojem. Vrátila som sa späť, akoby bol deň, ktorý som už prežila, dni, ktoré už boli, takáto cesta vlakom, ranný facebook status, že je sychravo a počúvam Billie Holiday, pred očami obrazy a hlasy, smiech a šumy, chcela by som s tým niečo spraviť, prideliť šumom v duši patričné miesto, zapísať si aspoň útržky z ázijsko-európskych telefonátov, z medzimestských hovorov, zaznamenať na CD svoje revolučné pseudokonceptuálne umenie - na ošarpanú stenu zavesíme červenú francúzsku baretku, zavesíme ju k už visiacej kryštálovej zvonkohre z mesta Minsk a potom to odfotíme telefónom Nokia.
Neskôr sa spýta ako bolo a ja sa zmením na maznavé dievča, na túlivého človeka, odpoviem, že bolo dobre, tak dobre M., mesto žiarilo zvnútra, pozerali sme sa na žlté autobusy zdôrazňujúce svetové kultúrne dedičstvo, neočakávali sme úchvatnnosť, neboli sme ohúrení, na vernisáži sme nevypili ani kvapku vína, nesfúkli sme sviečky. Bolo dobre, je dobre.
Tak si sadnime na posteľ a vystrihujme z bieleho papiera snehové vločky, čoskoro príde ich čas, nebudeme sa na sneh len pozerať, ale budeme zliati, budeme jeho zložkou, sadnime si a pohovorme si o budúcnosti, urobme čiernobiele fotky, spolupracujme, zjedzme zmrzlinu a nemrhajme časom, nikdy nemrhajme.
