Rybárika riečneho by mi mohol M. poskladať z farebného papiera, zavesila by som si ho na dlhú retiazku a nosila ju celé leto, k modrým šatám a k žltým tričkám, ozdoba k Taliansku, k Sarajevu, k Ohridskému jazeru a po lete by som vyblednutého vtáčika odložila do krabičky a povedala si, že je po lete, že je po tom všetkom a teraz začína nová etapa nášho života, poskladaj mi niečo nové, napríklad sokola, potrebujem byť silná a nebojácna, potrebujem mať nadhľad. Tak by som sa pozerala ako skladá nového vtáka, ako mu z bieleho papiera vyrába krídla a od samej lásky by som mu na koleno napísala svoje meno, maj ma stále pri sebe a daj vedieť, keď ti voda moje meno zmyje z kože, sadnem si k tebe, odtiahnem záclony, otvorím okno a budem ti na kolená opäť písať svoje mená, maľovať svoje tváre, veľa svojich mien, množstvo mojich podôb.
Sedeli sme pri oranžových lampiónoch a mysleli na krajiny, v ktorých rastú kaktusy ako v okolitých lesoch mach, či by sa nám tak páčilo žiť, odviesť sa v aute s CD prehrávačom na polopúšť a potom v noci, ležiac na kapote, počúvať Caro Emerald, klopkať opätkom topánky do rytmu hudby a vyhadzovať do vzduchu, smerom k čiernej oblohe, klobúk s vejúcou stužkou. Ale veď áno, páčilo by sa nám to, to by bolo pestrosti, naznačené farby v tmavej tme, vyprahnutá zem, kanistre s benzínom, voda a pomaranče v kufri auta.
V kostole, keď sa mi od chladu parí z úst a moju tvár lemuje kožušina, si ešte raz predstavujem seba v krajinách kaktusov, stužky na klobúkoch akoby poletovali týmto chladom, akoby ich boli húfy, húfy stužiek pod gotickými oknami a freskami a je tu aj Jaroslav Seifert, jeho výhľad z okna kaviarne Slávia, mráz tam ako mráz tu, korzo, po ktorom sa chodili prechádzať bratia Čapkovci aj keď snežilo, prechádzali sa popri rieke, ich farebné šále, žlté rukavice, bambusové paličky a boli nápadní, museli byť nápadní v stredouerópskom meste a v bielom snehu. Žltá farba ich rukavíc mi svieti do očí, svieti ako sviečky na oltári, ako oči M. v tme, keď mu chcem povedať, aby si to predstavil, sme exotickí vtáci z papiera a namiesto očí mamé miniatúrne citróny, môžeme lietať a myslieť na čokoľvek, môžeme sedieť na kapote auta, hoci je február, môžeme sa pozerať na oblohu papierovo krehkí, môžeme hľadieť do diaľky šťavnatými citrusovými očami. Veď to je šťastie, M., mne sa zdá, že je to šťastie.