Viedenské dni

Autor: Anna Strachan | 25.2.2011 o 8:41 | Karma článku: 6,64 | Prečítané:  1735x

Už tretí deň sedím v izbe pod strechou a otváram a zatváram biele okno a keď sa začne stmievať, zapálim svietniky na parapetnej doske, opriem sa o horúci radiátor a vravím T., že svietia ako hviezdy, že žmurkajú ako hviezdy, že sme šťastné dievčatá,  lebo to môžeme vidieť práve teraz, teraz,  keď na Viedňou zapadá slnko a my sme tak vysoko, že z okna nevidíme vnútorný dvor, nevidíme celkom dole , kde mestské, amsterdamsky vyzerajúce bicykle  požiera  hrdza a je tu tak dobre, že je ťažké zbehnúť dolu po tmavých schodoch popri vázach s tulipánmi,  zbehnúť  do chladu a do mesta, ktoré sa učím milovať len postupne, ktoré neustále porovnávam s Krakovom a Budapešťou a Prahou a oni vyhrávajú a ja som zo svojej nespravodlivosti nešťastná.

Čítam sprievodcov po Bulharsku s mapkami, fotkami a kresbami, priestory, ktoré napĺňajú môj život nostalgiou a plnia mi sny, ticho, vôňa viniča a medu v kláštoroch vysoko v horách, železnica z Banska do Sandanski, tunely, jablká, cigáni s krikľavobielymi zubami, smutnokrásne šokujúce mestá ako Jakoruda alebo zaprášené juhobulharské Simitli, bezprostredná blízkosť Grécka a Macedónska a Solúna a Istanbulu, modré tielko a únavou roztrasené nohy v to leto, toľko horúčavy, toľko marhúľ a vody.

 

thessaloniki

 

thessaloniki

 

Ráno otvorím okno a rukou sa dotknem mrazu, zaborím doň nechty a oči a vidím strechu a kusy, nádherné kusy modrej februárovej oblohy a potom vypijeme čaj z majoránky, čaj so zázvorom, zjeme syr, chlieb a  červené pomaranče a s citrusovými ústami sa na seba usmievame a kašleme a T. je silnejšia, už nemá horúčku a dokáže sa postaviť, milá moja, už nemáš devätnásť, prekonávanie chorôb bude čoraz zložitejšie a o päťdesiat rokov budú prudké bolesti každodennou súčasťou nášho života, už si nebudeme môcť odbehnúť do Florencie po toskánsky pocit a po pierko z holuba, ale zatiaľ, zatiaľ sme ohybné ako prútiky z vŕby, môžme sa vykloniť z okna a nazrieť iným do izieb, môžme sa tešiť na ďalšie výlety, na dlhé kráčanie po prašných slovenských cestách, na motýle, vlčie maky, na plátené batohy a hady na lúkach.

Späť, späť k povinnému písaniu diplomovej práce a k nočnému čítaniu Ingeborg Bachmannovej, slnko opäť zapadá a my spomíname na Berlín a na východné Nemecko vtedy, keď sme ešte nemali ani osemnásť rokov, na rybníky uprostred trávy, na drevené skokanské mostíky a  na pastelové plavky, na mŕtve dediny plné domov uprostred leta, na krajinu, ktorá páchla krvou a surovou melanchóliou. Noci v Berlíne, plač, kvetované spacáky, karavan zaparkovaný uprostred záhrady berlínskeho predmestia, brezový les a bicyklovanie, viali nám vlasy a v augustovom vzduchu sme cítili jeseň a naše spomienky už nemajú jasné kontúry, nemôžu mať, bolo to dávno a my sme o tom nevládali písať, pre seba ani pre druhých, bolo to dávno a okrem fotiek z toho neostalo nič, veď fotky sú nanič, keď nie sú slová. To ma naučil Franz Kafka a ja mu za to ďakujem.

O pol jednej ráno si oblečiem sveter a prejdem do kuchyne dopiť fľašu vína. Je tu ticho, víno je trpké, na stole vo váze kytica žltých ruží. Ešte niekoľko hodín a budeme tu variť kávu a peniť mlieko a trieskať skrinkami a čítať a písať a spať a umývať si vlasy s nevyslovenými slovami Ingeborg Bachmannovej na perách:

„Niet nič krajšieho pod slnkom ako byť pod slnkom..."

 

thessaloniki

 

 

+ Nostalgia za Viedňou

+ obrázky: Thessaloniki

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lipšicova advokátka: S takým postupom prokuratúry som sa ešte nestretla

Exposlanec zrazil 72-ročného chodca v septembri. Hrozí mu za to trest na dva až päť rokov väzenia.

KOMENTÁRE

Keď sa z nájomného vraha stane Superstar

Scény pri prepustení Kajínka pripomínali skôr rockový koncert.


Už ste čítali?