reklama

Obrázky zo snehu

Pripravujeme sa. Pomaly a potichu, maľujeme steny ako kožky broskyne, som unavená, nervózna a sýta. Mama otáča kolieskom na práčke, pozerám sa za okno a tam to vrie, sneh padá a točí sa, je hebký a mrazivý, rozopína sa, uvoľňuje, z pozície tohto tepla mi sneh robí dobre, dobré je jeho točivé vlnenie, topí sa na mojich hánkach, voda, zaiste voda. Máme tu neporiadok, knižky v škatuliach, poličky na poličkách, všetky izbové rastliny blízko seba, pri sebe, šmyknem sa na kvapke rozliatej farby, rozmažem ju, utriem a dômyselne si spomeniem na teba, vo vnútri mi poskakuje tvoja tvár, utieram dlážku, vysávam, včera sme s otcom tlačili kapustu, dali sme do nej aj hrozno, včera večer bolo teplejšie, nežnejšie, teraz je to iné, páči sa mi to, páči sa mi tvoja neustála tvár vo mne, toto, zima, nechcem ju ešte.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu
(zdroj: http://www.flickr.com/photos/reetta/287087038/)

Mala by som písať prácu o Blaženom živote, Augustinus Aurelius, veď som aj začala, nadpis a pod ním 10 riadkov, veľkosť písma 12, Times New Roman, mala by som ísť spať, vytiahnuť žalúzie a byť jemná mlčanlivou výrečnosťou snehu, vločiek, ktoré padajú a hriešne prikrývajú nespadnuté lipové listy a konáre čerešne, hriešne, ale tu sa im odpúšťa. Prekračujem zelenú tašku s pásikavým vnútrom a na červenej s dvoma vreckami vpredu sa potknem, nespadnem, zastanem, počúvam mamin kašeľ a sledujem pohyby tvojej postavy vo mne, žmýkam tvoje vyplákané oči a privlastňujem si vodu, vodu z nich, tvoja voda, ktorú obohatím, pohladkám a je nám bližšie, najbližšie. Dnes som sa vybrala za tvojou mŕtvou matkou na cintorín, preč, mimo tohto mesta, kúpila som sviečku, ktorú neporazí ani vietor, zakázníčka kvetinárky kupujúca prasiatka pre šťastie mi ukázala cestu, ukazovala prstom v koženej rukavici, jej vnúča cinkalo na kvetinárske erárnej zvonkohre, zbieralo papiere a vravelo mi : teta, teta. Pomaly som kráčala hore kopcom, skoro až k lesu, sledovala som domy a rozmočené blato so snehom, sledovala som tamhore pomníky zhnitých mŕtvol, mysliac na ich živé, preživé duše, tvoja mama ma sprevádzala, držala ma za ruku, vyťahovala mi z vlasov sneh a vravela, že si mám dať čiapku, že sa mám pozrieť z tohto kopca dole - dole na mesto, na bytovky a trať železnice a že si mám všimnúť tamten malý domček a brechajúceho pudlíka a potom odišla, pustila mi ruku, pohladkala ma a išla k tebe, sledovať ťa, zabudla mi ukázať svoj hrob, zasnežené vence v celofáne, vymrznuté kvety, preto som zastala uprostred, rovno pod krížom, zastala som a deti okolo zapaľovali všetky vyhasnuté kahance a sviečky, horeli nanovo a jasnejšie, poletoval sneh, deti ho naháňali a načahovali za ním svoje štíhle jazyky. Predpokladáš, že mi bolo dobre. Hej, presne tak. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nachvíľu som zakrvácala, sneh a krv, som asi taká, nie krv a mlieko, nie kosť a koza, skúšam zalesniť sneh mnou, môj kúsok snehu, cítiš ho, lebo ti ho podávam, ty ho žmolíš v ruke a nalievaš mi do dlaní vodu, teplú, najteplejšiu, prechádzam sa a príťažlivosťou hryziem do tvojej duše, nepurpurovosť, nemáme zamat, hryziem, zliezam ťa, páči sa mi to, neustupujem, viem, že by som mala, priťahuje ma biele svetlo zajtrajšieho rána, deka a na nej paplón, ty a ja niekedy a niekde, kŕmiš labute alebo spíš ako šťeňa, ležím pri tebe vyslovená, sála z teba teplo, trieska srdce, lebo som tak blízko, vybuchne a nasaje mňa, len mňa. Otočím sa, držím ťa za ruku, pritisneš sa, pozerám sa na obrázok Ostrova Princa Eduarda na stene, pozerám sa na ranné biele svetlo, na fľašku vína, na žlté silónky na stoličke, nič mi nebráni vo výhľade, vonia drevo tejto chaty, vonia rieka a polia za oknami, zatváram oči, držíš ma, na krčnej chrbtici cítim tvoj pravidelný pulz a pravidelné dýchanie, vypnuté telefóny nevibrujú, na terase vidno v snehu stopy tvojich bosých nôh, držíš ma, predpokladáš, že mi je dobre. Hej, presne tak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zamykám dvere a štrkám kľúčami, potknem sa o svoje papuče, nespadnem, čítam si fínske a nórske poviedky, lebo mi teraz pristanú, vyzúvam sa, no stopy do snehu nerobím, to potom, to inokedy, to s tebou, je tma, sneh, už skoro prídu Vianoce.

Anna Strachan

Anna Strachan

Bloger 
  • Počet článkov:  443
  •  | 
  • Páči sa:  1x

"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík:  familiarishoreodkazovanietripsvlnyBG365súkromnénezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu