Mala by som zastaviť svoje nohy a svoje prúdy, toky súčasných rozvinutých myšlienok, mala by som, ale neurobím to, v žalúdku mi žblnká chuť obedňajšieho štyridsaťpercentného ukrajinského alkoholu, pálená terapia, žblnká mi v hlave, pravá hemisféra posilňuje tú ľavú, duša sa hojdá na Varolovom moste, Pons Varoli si prepracovaný, myslím na rozpad Juhoslávie, chcem poznať detaily. Krpec sa hrá s telefónom, má 15 a nedávno ma oslovil, že počúvaj, Zápisky z mŕtveho domu sú skvelé, prekvapilo ma to, potešilo, aj jeho, skoro sme sa dorevali, keď sme pozerali O myšiach a ľudoch. Včera sme spolu, aj s ostatnými balili listy do čiernych plastových vriec, zapaľovať listy je trestné, v utorok prídu smetiari a vrecia odvezú, škôlkari na prechádzke listom zakývajú a vrchol ich dňa bude, že videli smetiarske auto a na ňom visiacich smetiarov. Aj môj vrchol by to bol.
Ak si myslíš, že som ťa nemilovala, ide o justičný omyl, rozvrátený a neusporiadaný škandál v tvojom srdci, vieš, že by som chcela raz smrad plienok, zbierať tie zasraté plienky po zemi, nevadilo by mi to, vôbec nie, o druhej som si zaliala kávu silnú ako kokaín, tak si je hovoril; predstavujem si svoje prvé niekoľkomesačné dieťatko, jeho polepené oči, fialový pupok a ustavičný plač, bolo by po mne, bude po mne, urevané, kričiace, náruživo plaché, tvarujem obliny na jeho kočíku, vyberám čiapky bez volánov a s gombíkmi od výmyslu sveta, ženy tvrdnú, sterilné vnútra žien, ale ja nie, počúvaj, počúvaj túto ozvenu, plynutie konca, stádo volov dupe vo svojej stajni a tebe praskajú bubienky, moja ozvena je slabá, zachytíš ju? Dotkneš sa jej? Neopľuješ ju? Kým to je takto, som obrusovaná, no nebudem kryštáľ, nebudem, len obyčajný plochý kameň, ktorým sa hádžu žabky; dotýka sa ma hladkým a obstojným formovaním, čistí ma láskou, ktorú nedokážem pochopiť; kým to je takto, veľmi to bolí, prvomájové octové púčiky lásky, obrna duša je zničiteľná, pichá mi do žíl pomleté morfium s fragmentami toho, čo sa mi páči, toho, čo mám rada, toho, čo by som chcela, len trpezlivosť, trpezlivosť, lebo sa opäť dokaličíš. Brániš sa, ale ja ti aj tak pomáham, mlčím, ale pomáham ti, raz to pochopíš, važim si ťa, pochopíš, bez toho, aby si ma obviňoval. Viem, viem, tak mi prosím prepáč.
Dieťa by teraz spalo, pokakané, ale spokojné, veď možno by mu bolo mäkšie, potom by vytrčilo srandovné zuby a kopalo by nohami, pýšilo by sa svojím už dávno zahojením pupkom a ja by som sa dotýkala jeho uší bez náušníc, bola by mi príjemná jeho nasledovná polemika, či do pokakania pridať aj jantárový moč, stisla by som ho celkom maličké, celkom moje a tvoje (nebude ?). Čakaj ma, dieťa moje.
